V sobotu v troj tatranskej televízii som si pozrel natural tlačovku Matovičovcov. (Igor, verím, že toto familiárne oslovenie mi nebudeš zazlievať ) v nej „vytrel prežitému politickému partokratickému volebnému systému kocúra.“ Aj keď Igor nie je košér popísaná tabuľa, poukazoval na „bordel“, ktorý sa stal normou pre zákonodárcov v parlamente, výkonníkov vo vláde, v nestrannom súdnictve a v ďalších nami platených službách štátu( o zdravotníctve a chorom systéme zdravotného poistenia sa nebudem rozpisovať, lebo by ma drblo). Ohrozené ošípané, s rypákmi v korytách, na ktoré poukazoval spôsobom jemu svojským, z neho dlhé roky robili ch.ja, faulovali ho bez objektívneho zásahu rozhodcov. Náprava vo veciach verejných sa robila len na oko a režiséri tohto zápasu sa radovali, akí sme len sprostí. No žiaľ ľud pospolitý naivne veril a dodnes verí v akési stranícke ideály. Občania nepotrebujú strany a kadejaké hnutia. Ak niekto také potreby má, nech sa zhromažďuje ako napríklad záhradkári, rybári… a nech si svoju záľubu, dôležitosť a nepostrádateľnosť necháva potvrdzovať rovnakými nadšencami úlovkom, či úrodou zeleniny a ovocia, no nie za naše peniaze. Ľudia si prestali v slovenskej demokracii uvedomovať svoju najväčšiu silu – silu svojej vôle prejavenú svojim volebným hlasom. Väčšina z nás tu píše, že politici bez nás nemôžu existovať, my ich platíme… Doposiaľ (30 rokov) sa my občania správame ako dobročinný spolok podporujúci egoizmus narušených vľavo- vpravo –v strede- konzervatívno- neoliberálno- fašisticko – antifašisticko – kresťansko, Bože, už ani neviem ktorého narcisa, ktorý nemal „detskú izbu“ a mal detstvo dodrbané niekým a čímsi. V sobotu Igor z jedenástky kopol správnou nohou. Vyzval divákov na Slovenské národné hlasovanie o tom, čo my občania Slovenska chceme. Ak to prijmeme s plnou vážnosťou, nestrannosťou a zodpovednosťou, tak je tu veľký predpoklad, že Matovičov gól do bránky archaického klubu pijavíc zmení natrvalo spôsob ponímania služby verejnosti.