Včera som si vo večerných správach pozrel reportáž o výstavbe rodinných domov v blízkosti pamätníka v Kremničke, postavený z úcty a na večnú spomienku na zavraždených ľudí, ktorých pred koncom druhej svetovej vojny na tomto mieste nemilosrdne pozabíjali nemecké a slovenské fašistické zvery. Dnes som si o tejto výstavbe prečítal aj článok v Pravde. Mnohé reakcie na tento článok obnažujú spoločnosť trpiacu mentálnou chudobou, stratou úcty k človečenstvu, deficitom súcitu a ľahostajnosťou k histórii. Žijeme v nemorálnej, krutej spoločnosti, ktorá postupne stráca pôdu pod nohami a prepadáva sa do priestoru najkrutejších neistôt, strachu a zla.
Pamätník v Kremničke je citlivou časťou mojej osobnej histórie, môjho detstva a dospievania. S veľkou pokorou a úctou som sem často prichádzal so svojimi rodičmi aj kamarátmi, býval som v neďalekej časti Banskej Bystrice. Stáli sme a potichu čítali verše Andreja Plávku, umiestnené na čelnej doske pamätníka od významného slovenského architekta Dušana Jurkoviča. Vždy sme odchádzali s pocitom smútku a s hnevom nad tým, čo je ľudská bytosť schopná vykonať druhej.
ABY SA NEZABUDLO!
Z cyklu – Nedožité životy-
Posledný autobus
Prológ: Ľudský život je možné prežiť a dožiť v šťastí, zdraví, v slobode a blahobyte, v spoločenstve svojich najdrahších, v horšom prípade v chudobe, chorobe, osamote a v neslobode. No asi to najhoršie, čo môže človeka na jeho ceste životom postretnúť, je nedovoliť mu život dožiť. Zastaviť tlkot jeho srdca vojnou. Vojnou, ako následkom chamtivosti, scestných ideológií, zlyhania zdravého rozumu politikov, vlád a všetkých mocných tohto sveta.
„Hýbte sa banda naničhodná. Poďme, poďme, nástup!“
Múry väzenského dvora a zlovestné povely gardistov vytvorili pre skupinu hnaných ľudských bytostí neznesiteľnú kulisu strachu a beznádeje.
17.marca v roku 1945, zavčasu ráno, muži v uniformách pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy a niekoľkí ozbrojenci z Einsatzkommanda vyháňali z útrob väznice Krajského súdu v Banskej Bystrici zajatých povstaleckých vojakov, niekoľko židovských žien a Rómov. Zoradili ich pred čierny autobus, stojaci neďaleko vstupnej brány, čítali ich mená. Väčšine z nich hrôza zobrala hlas, neboli schopní zareagovať na svoje meno a ohlásiť sa.
To rozzúrilo ryšavého gardistu, priskočil k stojacim úbožiakom a päsťou ich zrážal k zemi.
„Stávajte hovädá, ja vás naučím počúvať!“
Vojak v povstaleckej uniforme po zásahu päsťou nespadol. Knísal sa zohnutý v bolestivej póze, dlaňami si zakrýval tvár. Krv z úst mu kvapkala na čižmy. Nemec stojaci obďaleč k nemu podišiel od chrbta a úderom pažbou pušky do temena hlavy ho zrazil na zem. Povstalec ticho zastonal a zostal nehybne ležať. Medzitým ryšavec zdrapil jednu zo židovských žien za krk a šmaril ju silno o stojaci autobus. Úder jej praskol hlavu. S očami upretými do neba sa zosunula na zem. Na dverách autobusu zanechala krvavú stopu s úlomkami lebky. Dvaja muži a jedna žena sa rozbehli smerom k chodbe vedúcej do väznice. Gardisti ich dobehli, bili ich puškami , do spadnutých na zem kopali a vrieskali, akoby ich neviditeľný démon zbavil všetkej ľudskosti. Besnenie napokon ustalo. Gardisti s vojakmi nahnali spútaných úbožiakov do autobusu. Telá ležiace na zemi hodili na korbu malého nákladiaka. Autobus v sprievode ďalších vozidiel opustil väznicu.
Jazda netrvala dlho. Po niekoľkých minútach kolóna vozidiel zastavila neďaleko Kremničky, v aleji stromov, v blízkosti protitankového zákopu.
„Všetci von, vylezte!“
Zbrojník z pohotovostného oddielu búchal päsťou na okná autobusu, zatiaľ čo jeho ďalší súkmeňovci obkolesili autobus so zbraňami v rukách. Tých, ktorí neposlúchli, gardisti von surovo vyťahovali. Ženy zúfalo kričali, prosili o milosť. Staršieho Róma cez dvere vyhodili, pri páde si zlomil ruku. Kričal od bolesti, kosť mu trčala z krvavého predlaktia. Všetkých zoradili vedľa seba neďaleko priekopy. Niektorí prosili, modlili sa. Iní sa len ticho triasli, alebo už boli apatickí. Veľa ich plakalo, pomočili sa a zvracali. Postupne po troch ich vodili k okraju zákopu. Tam ich zrazili na kolená a ranou z pištole do zátylka ich jeden z komanda zabíjal. Po chvíli zavolal: „ Poďte si niekto streliť!“ Jeden z gardistov za veľkého rehotu ostatných zobral od Nemca pištoľ a pokračoval v popravách. Nie všetci zomreli po prvej rane. Mladšia žena sa po výstrele otočila, chýbal jej kus čela, život ju opúšťal v krvavej fontáne. Niečo nezrozumiteľne hovorila. Kat do nej ešte raz strelil. Kľačala ďalej. Chlap s brigadírkou na hlave ju sotil do jamy a nechal tak. V zákope za hýbalo ešte viacej zranených. Ryšavý čupel nad nimi.
„Čo tá pakáš vydrží, to nie je ani možné. Medveď by už dávno zdochol.“ Vytiahol pištoľ a vystrieľal do tiel zásobník.
Epilóg: SS Obersturmfuhrer Deffner – veliteľ nemeckých bezpečnostných orgánov v Banskej Bystrici spoločne s dr. Jánom Ďurčanským – zástupcom vlády Slovenského štátu a Vojtechom Košovským – poverencom Hlinkovej gardy pre pohronskú župu, dostali ešte v ten deň od svojich podriadených na stôl hlásenie o úspešnom splnení rozkazu likvidácie, pre vtedajší Slovenský štát nežiadúcich ľudí.
Masové popravy v Kremničke uskutočnila nacistická jednotka Einsatzkommando 14 spoločne so slovenskými pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy od 5. novembra 1944 do 17. marca 1945. V masových hroboch bolo v okolí nájdených 747 obetí. Najviac obetí bolo z radov obyvateľov židovského pôvodu, viac ako 450. Zavraždení tu boli aj povstaleckí vojaci, partizáni, civilisti podozrievaní zo spolupráce s povstalcami, Rómovia, príslušníci anglických i amerických leteckých síl.
Celá debata | RSS tejto debaty